Databázy vedecké, potrebné aj nepotrebné

Autor: Miroslav Iliaš | 11.1.2017 o 20:36 | Karma článku: 1,01 | Prečítané:  360x

Ako veľmi potrebujú vedci platené databázy, a  v akom rozsahu, aby mohli efektívne pracovať ? Pár centov do diskusie k "odmlčaným" službám.

V súvislosti so zastavením prístupu do niektorých platených bibliografických databáz sa rozprúdila debata o ich potrebnosti pre vedcov.  Predplatiť prístup do všetkých možných databáz, či len do niektorých ?

.Vyhľadávanie literatúry

Pozrime sa najskôr na niektoré činnosti "bežného" vedca v súvislosti s prácou s literatúrou v jeho odbore.

Každý akademik sa potrebuje pozrieť, čo iní publikujú v lepších (karentoch, autor pracuje v prírodovednej oblasti), či v tých ostatných časopisoch. Netreba pripomínať, že všetky časopisy a referencie na v nich publikované práce sú už na internete, a teda v dosahu vyhľadávačov.

Najpriamejšia a najpohodlnejšia cesta je pozrieť sa do internetových akademických databáz, pokrývajúcich príslušný odbor vedca. Wikipédia ich má pekne zoradené v tabuľke s príslušnými charakteristikami, z ktorých najdôležitejšia je, či je zadarmo, alias "free".

Čo ale robiť, keď výskumník nemá predplatený prístup do tej "svojej" databázy ? Potom nastupuje všemocný Google, či iný silný prehliadač, ktorý indexuje všetko, vrátane vedeckých publikačných výstupov. Gigant "gúgl" má k dispozícii výbornú službu "Študovňa" (Google Scholar), pokrývajúca celý multidisciplinárny svet patentov, článkov a netriedených ohlasov na ne.

Môžeme si skúsiť vyhľadať práce súvisice napríklad s rakovinou, či subjadrovou fyzikou.

Študovňa, a aj iná vyhľadávacia služba dokáže podľa zadaných kľúčových slov povedať, čo nové z vedy sa objavilo na "nete". Dokonca, okrem vybudovania vedeckého profilu, ponúka ímejlové notifikácie na nové citácie, či práce.

Zhrniem teda, že výstupom kratšieho či dlhšieho intenetového vyhľadávania je plnohodnotná referencia na prácu a odkaz na jej pôvodný zdroj (časopis). 

 

.Získanie plného textu práce

Prichádzame k ďalšiemu kroku. Dostali sme sa až na konkrétnu prácu (názov, abstrakt...) na web-stránke časopisu, ktorý ale inštitúcia vedca nemá predplatený.

A tu je viacero možností. Korešpondujúcemu autorovi sa môže priamo napísať, aby poslal "pdf separát". Alebo je možnosť medziknižničnej výpožičnej služby (zdĺhavejšia, a stojí pár EUR).

No najčastejší postup k získaniu "full-textu" sú alebo karamáti v zahraničí, ktorí zo svojich pracovísk ochotne pošlú ímejl s pdf-prílohou, alebo populárne Sci Hub, či LibGen služby "šedej zóny", o ktorých sa hádam nemusím rozpisovať.

Dovolím si teda napísať, že v dnes už je možné - pri minimálnych nákladoch - individuálne sa dostať skoro ku každej publikovanej práci bez toho, aby sme mali predplatený prístup k danému časopisu. Dobré, nie ?

 
.Hodnotiace metriky

Prichádzame k tomu najdôležitejšiemu: peniaze na vedu a výskum. 

Keď vedcova práca prejde oponentúrou a získa zelenú pre publikovanie ("accepted for publication"),  jej referencia sa automaticky dostane - okrem stránky časopisu - do množstva bibliografických datábaz, pravidelne zberajúcich nové publikácie a ohlasy na ne.

Tu je kameň úrazu. "Zadarmo" sa dá vykázať, že daná práca je na webovej stránke konkrétneho časopisu, alebo čo do kvality toho časopisu, to už povedia iba platené bibliografické databázy. Tieto vykonávajúce pravidelnú kontrolu publikačnej kvality všetkých periodík, ktoré pod sebou združujú. Taká Google Študovňa nepovie, že daný časopis stratil status karentu, tá len prostoducho (automatizovane) eviduje jeho výstupy na webe.

No platené služby ako Web of Science (WoS) či Scopus si už dávajú robotu oddeľovať zrno od pliev. 

A hodnotiaca metrika Ministerstva školstva je postavená takmer výlučne na dátach z WoS/Scopus/iné.

Či je daný časopis karentovaný, či registrovaný v Scopuse, to povedia len platené databázy samotné. Podobne je to aj s ohlasmi (citáciami) na publikované práce. WoS eviduje tzv. SCI citácie na karenty; Scopus zase zbiera svoju kategóriu ohlasov. 

 

.Čo zreformovať, kde ušetriť

Minister školstva Peter Plavčan má pravdu s hĺbkovou kontrolou, aby sa presne vedelo, ktorá inštitúcia k akým bibliografickým datatabázam potrebuje prístup. 

Z hľadiska evidovania publikačnej činnosti, čo musí robiť  každá akademická inštitúcia "pre chlieb svoj každodenný", sú potrebné - podľa autorovho úsudku - bibliografické databázy WoS a Scopus. Ak sú aj iné, potrebné k hodnotiacim podkladom, dajte prosím v diskusii vedieť.

Čo sa ale týka databáz plnotextového obsahu (t.j. takých, ktoré združujú časopisy ponúkajúce plné texty publikovaných prác), tu by bolo vhodné rozložiť, ak nie úplne preniesť, ťarchu platenia na zainteresované inštitúcie. Potom by sa reálne uvidelo, čo tá-ktorá univerzita, alebo výskumný ústav, naozaj potrebuje. Predpokladám, že žiadna inštitúcia by si nepredplatila prístup, ak sa jej pracovníci vedia dostať k článkom iným, "šedým" spôsobom, zmieneným vyššie.

Modelov a kombinácií, ktoré z databáz preplatiť a pre koho, je pravdaže mnoho.

Hypoteticky,  uvažujem, že ministerstvo školstva by chcelo ušetriť čo najviac ("nízkonákladové riešenie", autor blog-postu je v tejto oblasti expertom) a nemeniť pritom platné hodnotiace kritéria publikačnej činnosti, postavené na evidencii v akademických databázach typu WoS/Scopus. Potom by stačilo predplatiť slovenským akademickým inštitúciam iba tieto indexačné služby bez plnotextového prístupu, ak by sa takto dalo s poskytovateľom dohodnúť. Plnotextový obsah nech si každý zoženie, ako vie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená. Nízka nezamestnanosť, vysoká pôrodnosť, kultúra. Šéfuje jej len 33-ročný starosta.


Už ste čítali?