Niektoré moje staršie publikované články s tematikou Izraela

Autor: Miroslav Iliaš | 3.12.2010 o 22:10 | (upravené 12.12.2010 o 18:23) Karma článku: 2,84 | Prečítané:  1065x

Zopár článkov, ako som ich niektoré publikoval (niektoré máličko obmenené) okolo rokov 2005-2006 v týždenníku "Evanjelický posol spod Tatier".

Chrámová hora. Ilustračné foto.Chrámová hora. Ilustračné foto.thegully.com

Iný betlehemský príbeh

Na Štedrý večer, 24. decembra, sa tisícky veriacich zhromaždia v kostole Narodenia Pána v Betleheme, aby si pripomenuli tento významný kresťanský sviatok. Kostol Narodenia bol postavený v skorej byzantskej ére v 4. storočí n.l. kráľovnou Helenou, matkou cisára Konštantína, aby pripomínal narodenie Spasiteľa. Mesto Betlehem, ktoré leží v dišputovanej oblasti tzv. Západneho brehu, pritiahne každoročne počas Vianoc veľkú pozornosť.

Avšak i z pohľadu židovstva, či židovských koreňov kresťanskej viery, má Betlehem svoje pevné miesto v starozákonnej biblickej histórii, ktorá si v tomto článku zaslúži byť pripomenutá.

Keď sa patriarcha Jákob (Izrael), spolu so ženami a rodinou, vrátil po službe u Lábana do zasľúbenej zeme, stala sa mu tragédia. Jeho žena, Ráchel, mala tažký pôrod, pri ktorom - porodiac najmladšieho Benjamina, zomrela. Pochovali ju v Betleheme (1M 35,19). Jákob postavil nad jej hrobom posvätný stĺp (5M 35,20).

Uctievané ako posvätné miesto Židov a moslimov, ďalší kamenný momument bol postavený nad Ráchelinym hrobom počas éry mamlukovcov pred približne 800 rokmi. V polovici 19. storočia tam Moses Montifore postavil malú kupolu.

Po vojne za nezávislosť v roku 1948, kedy Izrael hneď po vyhlásení štátnosti napadli okolité arabské štáty, pripadla oblasť Betlehema do rúk Jordánska. Židom bol do okupovanej oblasti prístup zakázaný a miestni Arabi postavili okolo pamätného miesta cintorín, domy a obchody.

Ráchelina hrobka sa dostala späť do židovských rúk hneď po šesť-dňovej vojne v roku 1967. Nedávno sa toto miesto stalo ohniskom arabských nepokojov. V súčasnosti je pôvodný komplex opevnený a jednotka IDF (izraelských obranných síl) zabezpečuje ochranu pamätného miesta. Prístup doňho je len v obrnených autobusoch.

Napriek týmto ťažkostiam tisíce Židov navštevujú Ráchelin hrob; študenti náboženských škôl (ješiva) tam študujú počas dňa. Avšak blízko ležiace mesto Betlehem, ktoré je v súčasnosti pod správou palestínskej autority, je pre Židov nebezpečné. Je to smutné, ak uvážime, že Betlehem bolo kedysi prekvitajúcou židovskou dedinou.

Betlehem je spojený s ďalším starozákonným príbehom - knihou Rút. Vtedy významná betlehemská rodina (Elímelech so ženou Naomi a synmi Machlónom a Kiljónom) prešla naprieč júdskou púšťou do krajiny Moáb - súčasné Jordánsko. Ako je ďalej písané, synovia sa oženili s Moábkami (Rút a Orpa), a krátko nato všetci mužskí členovia rodiny zomreli.

Ovdovená Naomi sa rozhodla spolu vrátiť do Betlehema. Nevestám Rút a Orpe povedala, aby sa vrátili späť do svojich rodísk (Rut 1,8). Orpa sa vrátila, avšak Rút sa rozhodla zostať s Naomi: "Lebo kam ty pôjdeš, pôjdem i ja, a kde ty budeš bývať, budem bývať i ja ! Tvoj ľud bude mojím ľudom, tvoj Boh bude mojím Bohom !" (Rut  1,16). Toto nádherné vyznanie viery moábskej ženy Rút ju činí skvostným príkladom židovskej prozeolytky. Z kresťansko-prožidovského hľadiska je Rút príkladom toho, s akou láskou sa má Cirkev zachovať k židovskému národu, z ktorého vzišlo spasenie - táto téma dominovala na medzinárodnom dni modlitieb za pokoj Jeruzalema v októbri 2005 (daytopray.com).

Pre vdovy Naomi a Rút život nebol ľahký. Podľa zákona Hospodinovho chudobní mohli len zbierať zvyšky po zbere úrody. Avšak Boáz, sudca a predák komunity v Betleheme, prejavil k Rút nielen milosrdenstvo, ale i lásku. Vzal si ju za ženu a mali spolu syna Óbéda, otca Izaja, ktorý bol otcom neskoršieho kráľa Dávida.

Izaj (Jese) žil v Betleheme počas vlády kráľa Saula. Keď bol prorok Samuel poverený Hospodinom, aby pomazal nasledujúceho kráľa Dávida, vybral sa do Betlehema k Izajovi (1Sam 16,1-4).

A z rodu Dávidovho, z mesta Betlehema vzišiel Pán Ježiš Kristus (Mat 2,4-6).

(Prevzaté a upravené z JPost.com, 13.12.2005)


Chrámová hora v Jeruzaleme - významná aj pre kresťanov ?

Na chrámovej hore v Jeruzaleme, kde stáli oba starozákonné Chrámy, sa v súčasnosti nachádzajú historicky mladšie moslimské stavby - Skalný dóm a mešita Al-Aksa. V článku pouvažujeme, či toto pre judaizmus a islam posvätné miesto má význam i pre kresťanstvo.

V Biblii - Starej zmluve - si každý o Chráme môže prečítať. Kráľ Dávid zakúpil od Jebúsejca Ornána preň pozemok. Chrám postavil jeho syn, kráľ Šalamún, v roku 1007 p.n.l. Sláva Hospodinova sa v ňom zjavila pri posvätení. V prvom Chráme bola uložená truhla zmluvy s doskami Zákona. Pre nevernosť Izraelitov Boh dopustil, že prvý Chrám bol zničený babylonským kráľom Nabúkadnecarom. Po návrate z babylonského zajatia Izraeliti postavili druhý Chrám (už bez truhly zmluvy). Ďalej ho zveľadil kráľ Herodes Veľký. Napokon posvätná stavba bola definitívne zničená rímskymi vojskami za cisára Tita v roku  70 n.l. Ostal z neho len dnešný západný múr, inak nazývaný aj múr nárekov. Na mieste zničeného Chrámu postavili moslimskí vládcovia v 7.stročí n.l. tzv. Skalný dóm a mešitu Al-Aksa. Krátkodobo ho získali i križiaci. Chrámového vrchu sa 7.júna 1967 počas šesť-dňovej vojny zmocnil Izrael, ale generál Moshe Dayan ho krátko nato odovzdal do moslimskej správy.

Pre židovských starších bratov vo viere je chrámový vrch, Har HaBayit, jednoznačne svätý miestom. Podľa judaizmu tam sídli Božia prítomnosť. Na tomto mieste sa udialo mnoho významných udalostí židovskej histórie, napríklad poviazanie Izáka, ktorého bol Hospodinu verný Abrahám pripravený obetovať (1M kap. 22).

Čo sa kresťanov týka, dá sa povedať, že majú záujem navštíviť vo Svätej zemi miesta, v ktorých pôsobil Pán Ježiš. Známe sú napr. vianočné bohoslužby v Bazilike narodenia Pána v Betleheme. Alebo Nazaret - miesto jeho detstva, Galilea, Olivový vrch, či jeho predpokladaný hrob sa tešia záujmu pútnikov a turistov. Chrámovému vrchu ako návštevnému miestu sa ale prisudzuje menšia dôležitosť.

V kresťanstve existujú zhruba dva názorove prúdy ohľadom fyzických miest.

Väčšina kresťanov je naklonená tomu, že novým chrámom je výlučne chrám Ducha, ktorým je každý veriaci v Krista v spoločenstve - v Cirkvi, argumentujúc pritom, že Pán Ježiš bol jedinou dokonalou obetou, pri ktorej sa rotrhla chrámová opona, a že Starý zákon je len tieňom budúcich vecí. Táto v podstate "mainstreamová" a najmä pro-evanjelizačná interpretácia Novej zmluvy zdôrazňuje predovšetkým jadro kresťanstva - spásu človeka v Ježišovej vykupiteľskej smrti na kríži. Fyzickým miestam spomínaným v Biblii, ako je napríklad Chrám, sa - keďže prioritu má nový človek v Kristovi - ujde len malý (alebo žiadny) význam. Možno je to aj kvôli rôznorodosti a náročnosti teologických výkladov.

Komplexnejší pohľad prezentujú iné skupiny kresťanov, prevažne evanjelikálnych. V žiadnom prípade nevylučujú to hlavné, čo dáva kresťanstvo - spásu človeka v Kristovi. Avšak v rámci ich biblického štúdia, postaveného na interpretácii Starej i Novej Zmluvy, s ktorou nemusia všetci súhlasiť, hrá tretí Chrám, ktorý sa má ešte postaviť, významnú úlohu ako miesto pre posledné veci, kedy bude aj druhý príchod Pána Ježiša. V Starej zmluve je mnoho odkazov súvisiacich s lokalizáciu posledných vecí, týkajúcich sa Izraela, na vch Sion. Prorok Ezechiel venuje osem kapitol Chrámu. Ale nielen v starozákonných prorokoch, ale aj v Novej zmluve sa dá nájsť mnoho zmienok na Chrám. Pán Ježiš, Žid, ho nazval domom svojho Otca a vyhnal z neho kupcov. Petrova reč k prvému cirkevnému zhromaždeniu bola na nádvoriach Chrámu oproti východnej bráne. Jakub, brat Pánov, vodca jeruzalemskej cikvi, zomrel mučeníckou smrťou v obvode Chrámu, ktorý bol zanedlho nato zničený rimanmi. Apoštol Pavol tam predložil (Sk 21:23-26) obete, ktoré vtedy ešte prinášali aj Židia, uverivší v Krista. Symbolická kniha Zjavenie Jána popisuje okrem iného aj udalosti posledných dní lokalizované do Jeruzalema.

Aký je súčasný stav chrámového vrchu v Jeruzaleme ? Ako bolo úvodom spomínané, chrámová hora je pod správou moslimskej inštitúcie s názvom "Waqf". Táto prísne obmedzuje návštevy Židov, ktorí majú navyše zakázané akékoľvek náboženské prejavy. Údajne len turisti sa môžu v oblasti pohybovať bez dozoru. Kázne v mešitách na hore sú plné nevraživosti voči Židom. Islamskí učenci sa v spolupráci s palestínskymi think-tankami navyše snažia tvrdiť, že zvyšky chrámových stavieb ako je západný múr nemajú žiadnu spojitosť so židovstvom. Existuje mnoho verzií  takýchto textov popierajúcich spojitosť židovskej histórie s chrámovou horou. Tie sa vynorili najmä po roku 1967, kedy Jordánsko stratilo po šesť-dňovej vojne svoj vplyv na Západnom brehu, kde sa opäť obnovili židovské usadlosti spred vojny v roku 1948.

Každopádne chrámová hora by mala byť voľne sprístupnená verejnosti a archeologickým výskumom. Samozrejme, pri plnom rešpektovaní všetkých troch náboženstiev.


Viera starého Žida

Bol z kmeňa Júdovho a volal sa Káleb. Mal osemdesiatpäť rokov, keď pre neho nastal očakávaný okaamih, na ktorý čakal už štyridsatpäť rokov.

Pozrime sa najskôr, čomu bol Káleb takmer pred polstoročím živým účastníkom.

Ľud Izraelov, vyjduvší z Egypta pod Mojžišovým vedením, sa priblížil k zasľúbenej zemi Kanaán. Náš hrdina Káleb bol medzi špiónmi, ktorých Mojžiš na Hospodinov pokyn vyslal preskúmať  krajinu.

Dvanásti vyzvedači išli a zistili, že zem je nadherná, oplývajúca medom a mliekom. Presne taká, akú im Hospodin, ich všemocný Boh, prisľúbil. Priniesli všetkým ukázať jej plody: granátové jablká, figy, obrovské strapce hrozna.

Desiati špióni si ale priniesli v srdciach strach. Veľkú obavu pred obyvateľmi tej zeme, ktorú mali ísť dobyť. Pred Amalekijcami, Kanaáncami, Amorejcami, Chetitmi, pred obrovskými potomkami Anáka, pred ich veľkými a opevnenými mestami. So svojím ľakom sa podelili s ľudom Izraelovým. A ten sa na mladý židovský národ, pamätajúcim si otrocké bezpečie Egypta, preniesol tak veľmi, ze ľudia nariekali celú noc.

Ale Káleba sa strach nedotkol. Tak veľmi dôveroval Hospodinu, ktorý ich vyviedol z Egyptskej krajiny. Káleb zakúsil trpké otroctvo, ale videl aj prejavy Božej moci. Videl rany, ktorými Hospodin bil do Egypta. Videl rozdelené vody mora, pomedzi ktoré Židia prešli suchou nohou. Videl silné faraónovo vojsko, ktoré im bolo v pätách, a žasol nad jeho skazou, keď sa vody opäť spojili a pochovali v hlbinách egyptské bojové vozy.

A tento muž vystúpil pred svoj zúfajúci národ : "Smelo vystúpme hore a zaujmime krajinu, lebo ju určite premôžeme !" Kálebovi v žilách pulzovala smelosť, vyhcádzajúca z jeho srdca, ktoré bolo naplnené vierou v Najvyšššieho. Zasľúbenie Hospodinovo o krajine pre jeho vyvolený národ, o ktorom ano trochu nepochyboval, a ďalej mocné divy, ktoré Boh pri putujúcich Židoch činil, ho hnali dopredu. Tak nsmierne vtedy Káleb chcel, aby sa jeho spolubratia a spolubojovníci sformovali do šíkov a udreli na pohanské národy.

Nie, nestalo sa tak. Strach sa ukázal byť mocnejším. Ani Káleb, ani jeho druh Jozua, ba ani sám Mojžiš nedokázali zvrátit bedákanie vyvoleného ľudu, ktorý v tejto chvíli preukázal strašnú neveru voči svojmu Bohu. A na to prišla odpoveď od Hospodina : štyridsať rokov blúdenia na púšti ! Štyridsať rokov, pokiaľ telá dvadsaťročných a staršich Izraelitov nepopadajú na púšti za ich smilnú nevernosť. Plný jeden rok blúdenia za každy deň, počas ktorého sliedili kanaánskou krajinou. Iba Kálebovi a Jozuovi bude dovolené do svätej zeme vstúpiť.

Uplynulo štyridsatpäť rokov. Z bývalej reptajúcej generácie všetci okrem dvoch - Jozuu a Káleba - pomreli. Nové, púšťou zocelené voje pod Józuovým vedením dobíjali zasľúbenú krajinu, ich budúci dedičný majetok naveky. Izraelita Káleb, už starý muž, mal ale stále veľkú vieru a rovnaký bojový zápal ako vtedy, keď ako mladý vyzvedač vyzýval svojich druhov na zaujatie Kanaánu. Znova zatúžil, aby mohol vyjsť s bojovým pokrikom na tú vrchovinu obývanú obrami, potomkami Anáka, ktorých vtedy videl na výzvedách.

A teraz ten okamih pre Káleba konečne nastal. Svätosť prenášanej truhly zmluvy, trúbenie kňazov, a predovšetkým viera v Hospodina - to všetko bolo katalyzátorom pre úspešnú vojenskú výpravu. Káleb dobyl vrchovinu Hebron, ktorá mu pripadla do dedičného podielu uprostred Júdovcov v zemi Izraelovej. Starý vráskavy muž, ale stále s planúcou vierou sa dočkal splnenia prísľubu od Hospodina, svojho Boha.

Odvtedy ubehlo okolo tritisíc rokov. Národná domovina Židov bola obnovená štátom Izrael. V Hebrone, známom hrobmi patriarchov, sa znovu - po šesťdňovej vojne v roku 1967 - usídlila a je pod silnou vojenskou ochranou malá židovská komunita. Tentokrát ich zo zeme, ktorú dal Hospodin svojmu ľudu naveky, už nikto viacej nevytrhne.


Stará zmluva - bremeno palestínskych kresťanov

Palestínski kresťania sú azda jedinou skupinou veriacich, pre ktorých sú niektoré starozmluvné  časti Biblie kontroverzné a nepríjemné. V článku rozoberieme príčiny a možné východiská z tohoto stavu.

Pred založením štátu Izrael bola Stará zmluva (hebrejská Biblia - Tanach) "politicky bezproblémovou" časťou Sväteho Písma. Dobytie zasľúbenej zeme vyvoleným židovským národom, vyhubenie nepriateľských národov, vojensky úspešní a Hospodinu verní staroizraelskí vodcovia boli vďačnými vieroučnými príkladmi, na ktorých vyrastali generácie kresťanov i v oblasti Blízkeho východu.

V roku 1948 bol na základe rozhodnutia Spojených národov vyhlásený štát Izrael. Hneď po svojom vzniku bol napadnutý okolitými arabskými štátmi, ktoré prvú  vojnu (ako i ďalšie nasledujúce)  prehrali. Výsledkom bolo, že arabskí imigranti, ktorí prišli do palestínskej oblasti v čase anglickej koloniálnej správy pred rokom 1948, boli vo veľkej vačšine vypudení z dôvodov arabskej antiizraelskej propagandy. Títo utečenci boli umelo držaní arabskými štátmi v táboroch okolo Izraela, kým Izrael si svojich židovských utečencov z arabských krajin integroval do svojej spoločnosti. V súčasnosti tvoria byvalí arabskí utečenci z roku 1948 ich početní potomkovia demografický základ palestínskeho štátu naplánovaného svetovými mocnosťami v rámci tzv. Cestovnej mapy. Sú lokalizovaní v pásme Gazy, na tzv. Západnom brehu (čo je biblická Júdea a Samária), teda na územiach, ktoré spravuje palestínska samospráva. Okrem týchto miest utečenecké tábory sú aj v južnom Libanone.

A z týchto palestínčanov malú a demograficky klesajúcu čast tvoria kresťania, ktorí znášajú rovnaké obmedzenia spolu s ostatným palestínskym obyvateľstvom. Izrael je totiž nútený vykonávať dôsledné bezpečnostné opatrenia (kontrolné stanovištia, bezpečnostné ploty, zatýkania teroristov) na ochranu svojich obyvateľov pred teroristickými útokmi. Útoky narástli na intenzite napríklad po dohodách v Osle v roku 1993, kedy niektoré oblasti Západneho brehu, dovtedy spravované a zveľadené Izraelom, prešli pod palestínsku samosprávu (napríklad mesto Betlehem - miesto narodenia Pána). Aj keď sa Izrael jednostranne stiahol v roku 2000 z južného Libanonu, a nedávno i z pásma Gazy, palestínsky terorizmus v podobe ostreľovania raketami z území, ktoré Izrael už viac nekontroluje, či v podobe samovražedných útokov moslimskými fanatikmi, neprestáva. Démonická kultúra smrti presadzovaná organizáciami ako Hizballáh, Hamas, či Islamský džihád vytvára dusné palestínske prostredie, z ktorého vychádzajú noví mladí teroristi. A v takomto prostredí sa nachádzajú aj maličké komunity palestínskych kresťanov.

Palestínski kresťania sú vystavení antiizraelskej propagande zo strany arabských médií a palestínskych súkmeňovcov a zároveň aj reštrikčným opatreniam zo strany Izraela. A toto všetko deformuje ich postoj k častiam Biblie. Pod tlakom týchto okolností nastupuje chmúrny pocit, že palestínčania (kresťania) sú nejako vylúčení z Božej zmluvy a že akosi sa ocitajú na strane tých, ktorých moderný Izael, hlásiaci sa k biblickým hrdinom typu Jozua a Dávid, "utláča". Ba dokonca sa vyskytne aj mylné stotožnenie sa s porazenými starozákonným národmi, ktoré voľakedy obývali zasľúbenú zem. V duchu antisionistickej propagandy, ktorá už samotné založenie Izraela považuje za pohromu (arabsky "nakba"), čo vyvoláva veľmi silné nutkanie k názoru, že starozákonný Boh bol "nespravodlivý" pre exkluzívnosť židovského národa. Dalo by sa povedať, že starozákonné "vojnové" príbehy Izraela zraňujú palestínskych kresťanov.

Ako sa k tomuto problému palestínskych kresťanov stavajú miestni pastori ? Faud Bahman, ktorý mal voľakedy na starosti "utečenecké" zbory v Ramaláhu a v Nábluse, konštatuje, že akákoľvek zmienka o Izraeli vyvolá emotívne reakcie. On preto pripomína svojim veriacim,  že súčasný moderný Izrael nie je následovníkom starozákonného, podľa jeho interpretácie "duchovného" Izraela. Iní duchovní, vedomí si tejto dilemy, sa veľmi opatrne dotknú starozmluvných textov, alebo sa ich radšej vzdajú a prejdú rovno k Evanjeliam. Téma Kristovej lásky je univerzálna, veľmi sa hodí ku všetkým utláčaným, a teda aj k chudobným palestínčanom, napríklad čakajúcimi pred kontrolnými stanovišťami. Ale pre vyváženosť treba povedať, že ako ukazujú všetky doterajšie skúsenosti, vždy sa nájde medzi nimi niekto, kto zmýšľa vykonať teroristický útok voči izraelským civilným, či vojenským cieľom.

Súhrnne povedané, kresťania v spornej blízkovýchodnej oblasti sa podľa svojha učenia zameriavajú výlučne na Novú zmluvu. Fakticky idú v šlapajách tzv. teológie náhrady, ktorá vráža klin medzi židovské korene kresťanskej viery a novozákonné spasenie. A aký je dôsledok týchto postojov ? Neobjektívne démonizovanie Izraela, ktorí v ponímaní tejto neomarcionistickej tézy stratil všetky Božie zasľúbenia. Toto je teologicky nesprávne, pretože podľa apoštola Pavla aj Izrael vojde do spasenia, keď doňho vojde plnosť pohanov (Rím. 11.kapitola). A najhoršie je, že teologická agenda náhrady nahráva Islamu. Židia a kresťania sú podľa islamského práva šarija druhoradými občanmi, ktorých treba podrobiť islamskej doktríne. Islamsko-kresťanské "zbratanie" je historicky, teologicky a politicky iba ilúziou a samodeštruktívnym amalgámom pre palestínskych kresťanov, ktorí akoby náročky prehliadajú príkoria zo strany moslimskej väčšiny. A preto vo svojej ťažkej situácii by sa títo ťažko skúšaní kresťania mali pokúsiť o spojenectvo so svojimi starším židovskými bratmi vo viere. Veď naša európska civilizácia stojí na židovsko-kresťanských základoch. Izrael, keď mal pod správou územia, kde sídlili palestínske kresťanské komunity, mal záujem ich udržať, nakoľko predstavovali najpokojamilovnejšie obyvateľstvo uprosted arabského moslimského prostredia. A napokon Boh Abraháma, Izáka a Jákoba je zároveň naším Bohom, ku Ktorému my, kresťania pristupujeme vo viere a v jednote s Duchom Svätým skrze nášho Pána Ježiša Krista.


Dostalo sa nám milosti v tom narodenom Židovi

V predposledný piatok pracovného roka 2005 sme na našom vedeckom pracovisku v Štrasburgu mali veselé predvianočné posedenie. Spoločne sme stolovali, podostávali darčeky (postavu "Santa Klausa", ktorý obdarovával kolegov, som v typickom červenom oblečení a s bielou bradou hral ja) a zaspievali si francúzsku "Tichú noc". Tá ma príjemne prekvapila. Kým skoro všetky ostatné preklady tejto vianočnej piesne spomínajú, že Spasiteľ prišiel svetu, nami spievaná verzia obsahovala teologickú hlbokú pravdu, že Ježiš-Mesiáš, narodený v Betleheme, prišiel najskôr pre izraelský národ. O tejto významnej skutočnosti je veľa zmienok v Novej zmluve; napríklad evanjelista Lukáš píše, že bohabojný muž Simeon prišiel do chrámu v Jeruzaleme, kde sa radoval z útechy Izraela, keď z milosti Božej uvidel Pomazaného Pánovho (Lk 2,25-32).

Je známe, že židovské náboženské autority neprijali Ježiša ako svojho Mesiáša a dali ho ukrižovať Rimanmi. Ako je zachytené v evanjeliách, uznali ho skôr jednoduché vrstvy ľudu, i niektorí významnejší Židia, ako napríklad Jozef z Arimatie, či "nočný" učeník, farizej Nikodém. Avšak Boží plán spásy v Ježišovi Kristovi nezahrňoval iba vyvolený izraelský národ. Pán Ježiš hovorí, že má aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. On sám svojou obetou na kríži zboril múr, ktorý oddeľoval vyvolený národ, Židov, od pohanov. Pán Ježiš dal misijný príkaz učeníkom ísť s dobrou zvesťou ku všetkým národom ma zemi, ktorým sa takto dostalo veľkej milosti smieť pristúpiť k Bohu Izraela skrze človeka a zároveň Božieho Syna Ježiša Krista. Apoštol Peter, pevne zakotvený v židovských tradíciach, dostal videnie od Boha (Sk 10,9-16), aby nepokladal nežidov za nečistých, lebo aj im je daná možnosť spasenia. Pvý začal pohanom hlásať evanjelium vo veľkej miere apoštol Pavol. Kresťanstvo sa začalo rýchlo šíriť a stalo sa od 4. storočia n.l. štátnym náboženstvom Európy.

Apoštol Pavol píše v Liste Rímskym (11.kapitola), že my pohania sme boli vštepení do Izraela. Teda pohania (gojovia) prirovnaní v Pavlovej epištole k planým ratolestiam boli napojení na ušľachtilú olivu, ktorá symbolizuje spasenie v Bohu. Kým Židia v diasporách po svete a v súčasnom modernom Izraeli zotrvávajú v starozákonnom judaizme a čakajú na Mesiáša, evanjelium Ježiša Krista sa šíri po celom svete.

Kým vlastní židovskí súkmeňovci neprijali Pána Ježiša (Ev. Jána 1,11), neznamená to, že Boh nadobro vylúčil svoj vyvolený ľud. Čiastka Izraela sa stala zatvrdilou dovtedy, dokiaľ nevojde do spasenia "plnosť pohanov" (Rim 11,25). A na konci časov nastane čas spasenia aj pre fyzický Izrael. Lebo Boh má moc ich vštepiť (Rim 12,23b). A kým my gojovia nachádzame večný život v Kristovi Ježišovi, v tom ukrižovanom Židovi, nie je to dôvodom k pýche a k vystatovaniu sa nad Židmi - "Lebo keď Boh neušetril prirodzené ratolesti, neušetrí ani teba. Hľaď teda na dobrotivosť a na prísnosť Božiu..." (Rim 11,21-22a).

História kresťanstva je plná príkladov nešetrného zaobchádzania so Židmi. Vyvrcholením antisemitských postojov bol holokaust. Ústav pamäti národa nedávno zverejnil na svojej internetovej stránke zoznam arizovaných majetkov slovenských Židov z roku 1941. Ako napísala v diskusnom internetovom fóre jedna židovká žena, vynorili sa týmto smutné spomienky, otvorili sa staré rany...

A preto my kresťania, omilostení hriešnici, majme na pamäti, že spasenie je zo Židov. Nám sa dostalo úžasnej milosti, ktorá bola prvotne určená Židom. Preto si to vážme a pripomínajme i v tento požehnaný vianočný čas, keď sa celý kresťanský svet raduje z narodenia Spasiteľa Izraela a celého ľudstva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria dve desaťročia. Tému aj tak pustili hnutiu ANO.

ŠPORT

Sagan na MS: má dva tituly, ale raz ho zradil žalúdok

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?